Keby som mala dieťa pred 10 rokmi...

Keby som mala dieťa pred desiatimi rokmi, tak...

Nespala by s nami v posteli...

Nenosila by som ju v nosiči...

Už ju dávno nekojím...

Určite by skončila na UM, alebo kravskom mlieku...

Mala by cumeľ...

Nezačala by piť vodu z pohárika, ale cez sosáky a slamky...

Netušila by som, že existujú laktačné poradkyne...(mamila, kedy ste začali svoju činnosť?), alebo duly...

Nekonzultovala by som svoju prípravu na pôrod s dulou...

Niektoré vyššie spomenuté body súvisia aj s tým, že to nebola bežná prax, skôr výnimka, a za tých 10 rokov sa tieto veci ako podpora kojenia a duly, dostali viac do povedomia. Tento post však nie je o tom. Aj keď to tak vyzerá.

Všetko vyššie spomenuté by sa (ne)udialo preto, lebo by som si neverila ako matka. Nedôverovala by som svojej intuícii, vnútornému pocitu, že takto je to pre nás dve správne a v poriadku. Že tak ako moja dcéra potrebuje moju blízkosť, dotyk, tak ja potrebujem ju (hlavne prvé týždne/mesiace po pôrode). Že ju nechcem odkladať do postieľky, že ju nechcem dokrmovať, aj keď plače po večeroch, lebo mamka nemá dostatok mliečka, že namiesto strčenia cumľa do úst, ktorý ju má akože ukľudniť, si radšej odtrpím tie začiatky kojenia, lebo ja som jej potreba, nie cucanie umelej hmoty. Píšem odtrpím, lebo to tak bolo, bola som nešťastná, uplakaná, nervózna, niekedy som pochybovala o tom, či som sa správne rozhodla, veď iné deti vedia zaspať aj samé, alebo s ockom, alebo v kočiari... Ale vydržala som, pretože to bolo PRE MŇA dôležité, ja som sa tak rozhodla, ešte pred pôrodom, aj keď som netušila, čo všetko to so sebou prinesie.

Ja viem, ako tento príspevok ešte stále vyzerá, ako kázanie o kojení a kontaktnom rodičovstve. Ale nie je...

Je to príspevok o sebadôvere, o prepojení sa so svojím vnútrom, o státí si za svojimi hodnotami, ktoré materstvo prinieslo do môjho života.

Je to príspevok o sebadôvere, o prepojení sa so svojím vnútrom, o státí si za svojimi hodnotami, ktoré materstvo prinieslo do môjho života. Ak by som teda mala svoju dcéru pred 10 rokmi, nechala by som sa ukecať "dobre mienenými radami", skúsenejšími matkami (ktoré to myslia dobre, viem), len by to neboli moje rozhodnutia z vnútorného presvedčenia.

Bola by som síce o 10 rokov mladšia (čo tiež nie je na zahodenie pri prvom dieťati) :) , ale nevyzretejšia ako osobnosť. Verím, že sú medzi nami mladé mamičky, ktoré si dôverujú a veria svojim pocitom, ktoré ich spájajú s ich deťmi. Ale verím, že sú medzi nami aj také, bez ohľadu na vek, ktoré sa nedokázali spojiť so sebou, či už pred pôrodom, alebo po. Ktoré materstvom prechádzajú možno racionálne, možno pokus-omyl, a nevedia sa v tom nájsť, lebo niekde majú zasiatu pochybnosť, či naozaj vedia, čo je najlepšie pre nich a ich deti.

Ženy ...Nikto iný nedokáže povedať, čo je pre nás správne, len my.

Ženy....nikto iný nebude našim deťom lepšou matkou, ako sme my. Nikto iný nedokáže povedať, čo je pre nás správne, len my. Stačí sa naladiť na svoje vnútro a precítiť, počúvať, čo nám hovorí... Byť k sebe úprimné a priznať si, čo naozaj chceme...a teraz už nehovorím len k matkám...ale ku všetkým ženám...Čo naozaj chcete? Vo vzťahu k sebe? K svojej rodine? Aké sú vaše základné hodnoty? Žijete ich, alebo hľadáte ako uspokojiť niekoho iného? Ako sa cítite?

To sú otázky, ktoré si treba položiť. Nie len dnes, ale priebežne... Aby sme žili v súlade so sebou. Aj o tom je sebaláska a sebapoznávanie.